Krajiny sveta - cestovateľský sprievodca
informácie a rady pre cestovateľov
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
Krajiny sveta na mape
Potrebuješ upgradovať tvoj Flash Player

voľne stiahnuteľný softwér na adrese
get.adobe.com/flashplayer/
Južná Afrika
fotogaléria
 
Oficiálny názov: Juhoafrická republika
Správne členenie: 9 provincií
Politický systém:federálna republika
Hlavné mesto:Kapské Mesto (legislat.), Pretória (administrat.)
Rozloha v km2:1 219 912
Obyvateľstvo:49 900 000 (hustota 41 os. / km2)
Jazyk:angličtina, afrikánčina, zulučtina, xhočtina, sotčina a šesť domorodých jazykov (všetky úradné)
Mena:rand ( 1€ -> cca 10 ZAR )
Lokalita:Kajiny sveta - Afrika
Časové pásmo: Z + 2:00h
Susedia:Botswana, Lesotho, Mozambik, Namíbia, Svazijsko, Zimbabwe
 
 
Organizov. zájazdy: áno
Vycestovanie: cestovný pas
Pozri tiež: • dovolenka Južná Afrika
 • lastminute Južná Afrika
 • hotely Južná Afrika
 • letenky Južná Afrika
 • doprava Južná Afrika
 
NAJPOPULÁRNEJŠIE KRAJINY SVETA - TOP 15:
 
Bulharsko, Česko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Kuba, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Taliansko, Thajsko, Turecko
 
reklamný priestor

JUŽNÁ AFRIKA



Južná Afrika- Veľká, bohatá a krásna krajina – sa konečne zbavuje následkov dlhých rokov vnútorného rozbroja a medzinárodného odsúdenia.

Juhoafrická vláda chcela udržať nadvládu bielych pomocou apartheidu – oddeleného rozvoja rás, ktorý bol vo svete kritizovaný a viedol k medzinárodnej izolácii. Po zrušení kolónií v Afrike zostali Južná Afrika a jej spojenec Namíbia jedinými africkými štátmi, kde ešte vládli bieli. Poloha Južnej Afriky je strategicky dôležitá , nakoľko leží na námornej ceste z Blízkeho východu do Európy a do Spojených štátov okolo mysu Dobrej nádeje, ktorú používajú ropné tankery, príliš veľké, na to aby mohli preplávať Suezským prieplavom. Okrem toho je Južná Afrika najbohatšou a hospodársky najrozvinutejšou krajinou na kontinente. Jej územie oplýva nesmiernym nerastným bohatstvom : nachádza sa tam zlato, ktorého je krajina najväčším producentom na svete, diamanty, rudy uránu, striebra, chrómu, medi, železa, horčíku, niklu a platiny, uhlia, zemný plyn a azbest. Ale ani všetky poklady krajiny nemohli krajinu uchrániť pred stále rastúcou nespokojnosťou čiernych obyvateľov, ktorí boli znevýhodňovaní, a pred sankciami vo všetkých oblastiach medzinárodného styku – v kultúre, obchode a financiách, vojenskej technike a doprave. Prísny bojkot postihol aj účasť juhoafrických športovcov na medzinárodných športových akciách, čo najmä bieli obyvatelia niesli veľmi ťažko. Medzinárodná izolácia a vnútorné rozpory prispeli k pragmatickejšiemu postoju vlády, ktorá začiatkom 90. rokov rýchlo rozhodla spraviť zásadné zmeny vo svojej politike.

PODOBA KRAJINY

Juhoafrická republika sa nachádza na rozľahlej náhornej plošine, ktorá je na juhu a na východe ešte vyvýšená do pásma hôr, ktoré miestami príkro klesajú ku dvom oceánom – Atlantickému a Indickému. Symbolickým predelom medzi nimi je skalnatý Strelkový mys. Medzihorské zníženiny na juhozápade sa volajú Malé a Veľké Karroo. Na juhovýchode vrcholí pásmo Dračích hôr s najvyššou horou Nthlenyana na území Lesotha. Taktiež susedná náhorná plošina Basuto dosahuje výšok nad 3 000m. Celá náhorná plošina je rozdelená horskými chrbtami na rad menších plošín a bezodtokových paniev. Ako celok sa zvažuje k severu do vnútrozemskej púštnej panve Kalahari. Naprieč celou plošinou preteká najdlhšia rieka republiky Oranje s mohutným prítokom Vaal. Rieka Oranje na svojom dolnom toku tvorí v dĺžke 300 km hranicu s Namíbiou. Taktiež druhá najväčšia rieka Limpopo vyznačuje severnú hranicu štátu. Podnebie má na tomto najjužnejšom výbežku Afriky opačný priebeh než na severnej pologuli – zimné mesiace pripadajú na naše leto a tamojšie leto vrcholí v decembri a januári. V prímorských oblastiach panuje subtropická klíma s pomerne hojnými zrážkami. Na západnom pobreží prší najmä v zime, zvyšok územia je daždivejší v lete. Teploty sú pozdĺž celého pobrežia celkom vysoké , ale západné brehy Atlantického oceánu sú ochladzované studeným Benguelským prúdom pritekajúcim od Antarktídy , zatiaľ čo východné brehy otepľuje prúd Mozambický. Podnebie na náhornej plošine má kontinentálny charakter so studenými zimami a horúcimi letami. Zrážok je tam oveľa menej a smerom na sever výrazne ubúdajú. Letné dažde na plošine majú charakter krátkych búrkových lejakov. Rozdielnemu podnebiu sa prispôsobila aj vegetácia. Väčšinu náhornej plošiny pôvodne porastala savana. Dnes je na mnohých miestach využívaná ako pastviny alebo polia, niekde je však značne devastovaná rozsiahlou ťažobnou činnosťou. Na severovýchode štátu v oblasti Mpumalanga kedysi rástli tŕnité subtropické lesy. Boli však vyrúbané a drevo bolo použité na stavby domov a výdrevu do uhoľných a zlatých baní. Pôvodné lesné porasty boli na niektorých miestach nahradené novou výsadbou eukalyptov a borovíc. Severozápad územia má prevažne charakter púští a polopúští, ale tie sú napríklad aj na juhu v suchých medzihorských panvách , ako je polopúštna oblasť Karroo. Táto prašná plochá krajina s holými kopčekmi ( kopjes) je iba riedko zarastená trávou a nízkymi kríkmi, na ktorých sa pasú kozy a veľké stáda oviec. V tamojších malých juhoafrických dedinkách ( dorps) žijú farmári, ktorých statky, hrádze a vetrom poháňané vodné čerpadlá sú pre krajinu charakteristické. Vo dne sa Karroo doslova pečie na horúcom slnku, ale v zime prichádzajú prudké ľadové vetry a mrazivé noci. Mierne podnebie panuje na pláňach Slobodného štátu, kde pastviny väčšinou ustúpili rozľahlým poliam kukurice a slnečníc. Polia siahajú až ku krajine tŕnitého krovia a baobabov v severnej Mpumalanze.

ĽUDIA

Objavovanie Južnej Afriky začalo koncom 15. storočia, kedy na pobreží príležitostne pristávali portugalskí moreplavci, ktorí hľadali cestu do Indie. Pôvodné africké osídlenie je však o viac ako tisíc rokov staršie. Pôvodnými obyvateľmi Južnej Afriky boli Krováci a Hotentoti. Keď prišli prví Európania , obývali juh krajiny pastieri Khoi-Khoinovia a tiež lovci a zberači Sanovia( Krováci). Ľudia hovoriaci bantusky prišli asi z oblasti medzi deltami Nigeru a Konga, obývali rozsiahle územia južnej a strednej Afriky.. Do Mpumalangy a KwaZulu – Natal prišli okolo roku 300 n.l. a do oblasti Transkei okolo roku 700. V 15. storočí sa objavili dve veľké skupiny Nguniov a Sotov a dve menšie skupiny Vendov a Tsongov. Medzi Ngunijmi sú dnes politicky najaktívnejšími podskupinami Xhosovia a Zuluovia. Bývalá juhoafrická rasová politika, všeobecne známa ako apartheid , triedila ľudí nielen na čiernych a bielych, ale tiež na farebných a na Ázijcov. Farební ľudia vďačia za svoj pôvod svadbám a nemanželským vzťahom medzi Európanmi na jednej strane a domorodými Khoi- Khoinami a otrokmi privezenými väčšinou na poľnohospodárske práce z iných častí Afriky, Indie a Tichomoria na druhej strane, ktoré boli od začiatku holandskej kolonizácie a založenia Kapského Mesta roku 1652 časté. Farební žijú po celej krajine, ale najviac v Západnom Kapsku. Ázijskí obyvatelia sú potomkami Indov, ktorí boli od polovice 19. storočia po niekoľko desaťročí privážaní na prácu na trstinové plantáže v Natale. Väčšina juhoafrických Ázijcov žije v provinciách KwaZulu-Natal a Gauteng. Prví bieli osadníci prichádzali do Južnej Afriky z Holandska a Francúzska. Väčšinou to boli protestanti, ktorí boli doma prenasledovaní. Začali si hovoriť Afrikánci alebo Búri. Neskôr prišli Angličania a Nemci a prisťahovalci z ďalších európskych krajín. Afrikánsky hovoriace skupiny tvoria asi 60% bielej populácie, ostatní hovoria prevažne anglicky. Rozdiely medzi bielymi nepramení iba z ich jazyka alebo náboženstva, ale aj z politických preferencií, ktoré sú často dedičstvom po predchádzajúcich generáciách. Deti zo zmiešaných manželstiev väčšinou hovoria obidvomi jazykmi. Etnické rozdiely sú zreteľnejšie medzi čiernymi Juhoafričanmi, z ktorých 20% sú Zuluovia. Zachovanie vlastnej čiernej identity v kultúrnych a politických zväzkoch je často príčinou nezhôd, vedúcich až k násilným a krvavým zrážkam. Nepriateľstvo medzi Afrikáncami a Angličanmi, v poslednom čase najmä v politickom živote, pramení z britskej okupácie Kapska v rokoch 1795-1803 a po roku 1806.

VEĽKÝ POCHOD NA SEVER

Keď Búri tiahli na východ, narážali na Xhosov, ktorí sa sťahovali na juh. Po hladomore a krádežiach dobytka začala roku 1779 séria vojen , ktorá pokračovala ďalších sto rokov, neskôr aj za účasti Britov. Britská nadvláda sa Búrom nepáčila. Podľa niektorých Búrov nedostatočná kompenzácia za to, že oslobodili svojich otrokov, bola tou poslednou kvapkou, ktorá vyvolala ich hromadný odchod na sever, aby tam hľadali novú zasľúbenú zem. Na ďalekú cestu, známu ako Veľký trek, sa vydalo 10 000 Búrov. Najtvrdšie boje zviedli s domorodými Zuluami, ktorí ovládali oblasť v dnešnom severnom KwaZulu- Natale. Bitka skončila víťazstvom Búrov, ktorí až do roku 1994 toto víťazstvo oslavovali ako Deň vďačnosti . Od roku 1994 je tento deň pripomínaný ako Deň zmierenia. Roku 1840 vyhlásili víťazní Búrovia v dnešnom Kwazulu-Natale republiku Natal. Búrovia pokračovali vo svojom ťažení a založili Slobodný oranžský štát a Transvaal ( Zuid-Afrikaansche Republik). Tieto boli postupne okupované Britmi , pretože na týchto územiach boli nájdené ložiská zlata a diamantov. Transvaal znova získal nezávislosť po prvej anglo-búrskej vojne roku 1881, kedy boli britské vojská porazené u Majuba Hill. Iba o päť rokov neskôr sa našlo v horskom chrbte Witwatersrand k objaveniu najväčších ložísk zlata na svete, čo viedlo k druhej anglo-búrskej vojne. Tá začala roku 1899 radom porážok Britov, ale čoskoro sa začala prejavovať početná prevaha Britov a ich neobmedzených zdrojov. Búrske hlavné mestá( najprv Bloemfontein, neskôr Pretoria) boli rýchlo obsadené. Po mierovom urovnaní sa porazené búrske republiky stali britskými kolóniami a roku 1910 bolo spoločne s Natalom a Kapskom vytvorené britské domínium Juhoafrická únia. S výnimkou obmedzeného volebného práva v Kapsku boli černosi celkom vylúčení z politického života, ako tomu bolo aj skôr v samostatných štátoch.

REPRESÍVNE ZÁKONY

Veľa búrskych vojnových generálov sa po ustanovení Juhoafrickej únie účastnilo politického vedenia krajiny. Roku 1912 bol ustanovený Juhoafrický domorodý národný kongres. (Neskôr sa z neho stal Africký národný kongres, ktorý zvíťazil vo voľbách roku 1994 ). Cieľom hnutia bolo dosiahnuť jednoty Afričanov, ich spoločenského a hospodárskeho vzostupu a získania väčších práv. No vzápätí roku 1913 , vláda vydala zákon o oddelených oblastiach, podľa ktorého dostalo čierne obyvateľstvo , ktoré v tom čase tvorilo 67%, k užívaniu 8,5% poľnohospodárskej pôdy. Roku 1948 nahradila umiernenú stranu zloženú z anglicky a afrikánsky hovoriacich členov Nacionalistická strana, zložená výhradne z Afrikáncov. Táto autoritárska a konzervatívna vláda zostala u moci 46 rokov. Za hlavného tvorcu apartheidu je považovaný minister zahraničných vecí Henrik Frensch Verwoerd. Verwoed sa stal ministerským predsedom a ovládal politickú scénu až do roku 1966, kedy bol zavraždený. V tom čase zažili afrikánski republikáni zadosťučinenie, keď sa tesná väčšina bielych vyslovila v referende pre republiku. Napriek počiatočnému impozantnému hospodárskemu rozvoju musela Juhoafrická republika čeliť medzinárodnému odsúdeniu politiky apartheidu. Hlavnými zásadami jej politiky bol zákon o nemorálnosti zmiešaných zväzkov, ktorý zakazoval svadby a pohlavný styk medzi bielymi a nebielymi. Ďalší zákon zaisťoval oddelené bývanie bielych, čiernych, Aziatov a farebných : bieli väčšinou obývali štvrte blízko mestských centier a čierni a farební boli násilne presťahovaní do vzdialenejších sídlisk a lokalít. Černosi žijúci v mestách museli mať stále pri sebe pasy, v ktorých bolo uvedené, prečo môžu v mestách byť. Pracovné miesta boli prednostne prideľované bielym. Černošské odbory boli nezákonné a ich členovia nesmeli štrajkovať a účastniť sa vyjednávania. Vodcovia mimoparlamentnej opozície boli prenasledovaní a väznení, ich organizácie zakázané. Cieľom tvorcov apartheidu bola nadvláda bielych v Južnej Afrike, v ktorej by čierni nemali takmer nárok na občianstvo. Toho malo byť dosiahnuté vytvorením rezervácií na národnostnom a kmeňovom princípe, známych ako bantustany.Keď boli čierni vysťahovaní z miest a iných oblastí, označených ako biele, museli sa nasťahovať do príslušného bantustanu, ktorého občanmi teoreticky boli. V príslušnom čase mohli bantustany požiadať juhoafrickú vládu o samosprávu, postupne sa mohli stať úplne nezávislými. Keď tento systém roku 1994 skrachoval, existovalo desať takýchto štátov, z ktorých boli štyri nezávislé( Bophuthatswana, Transkei, Ciskei a Venda), aj keď ich nezávislosť uznali iba predstavitelia týchto území a Južnej Afriky. Tieto vnútorné štáty zaberali asi 14% územia krajiny. Bantustany boli pokladané za zásobáreň pracovnej sily. Čierni, ktorí chceli žiť v mestách mimo bantustanov, museli splniť veľa podmienok. Povolenia však boli väčšinou viazané na pracovné zmluvy, ktoré boli každoročne obnovované.

BIELE REFERENDUM

Určitú demokratickosť prejavila vláda roku 1983, keď zorganizovala referendum iba pre bielych. Občania sa v ňom vyslovili pre nový parlament, v ktorého troch komorách, zasadli oddelene bieli, farební a ázijskí poslanci. Moc však výhradne zostala v rukách bielych, najmä prezidenta. Čiernym nepriznávala nová ústava významnejšie práva .Celý systém bol rozdelený na „vlastné“ a „spoločné“. Ústava zlyhala, stalo sa tak v období hospodárskeho úpadku, ktorý bol do veľkej miery spôsobený medzinárodnými sankciami a stiahnutím cudzieho kapitálu. Dlhodobé destabilizačné zásahy v susednej Angole a Mozambiku sa vrátili ako bumerang, keď sa boje ukľudnili. Juhoafrická republika bola zaplavená lacnými najmä automatickými zbraňami. Vzrástol počet vrážd a iných násilných činov, ktorých páchateľmi aj obeťami boli väčšinou čierni. Roku 1989 nahradil vo vedení štátu Pietera Willema Bothu Frederik Willem de Klerk a započal jednanie medzi vládou a Africkým národným kongresom, ktorých vodcovia boli prepustení. Roku 1990 de Klerk povolil zakázané organizácie ako Africký národný kongres (ANC), Panafrický kongres a Juhoafrickú komunistickú stranu a najznámejší svetový väzeň Nelson Mandela bol po 27 ročnom väznení na ostrove Robben prepustený. Po nepokojoch počas jednania o novej vláde, z ktorej mala vzísť vláda národnej jednoty napokon prebehli voľby roku 1994 prekvapivo pokojne a priniesli očakávané výsledky. Rozdelenie politických síl v Južnej Afrike prinieslo obrat, v ktorý mnohí obyvatelia počas svojho života ani nedúfali. Biela vláda skončila 10.mája 1994, kedy bol za prezidenta zvolený Nelson Rolihlahla Mandela. Južná Afrika bola rýchlo prijatá do medzinárodného spoločenstva a stala sa členom mnohých medzinárodných organizácií, z ktorých bola predtým vylúčená ako napr .z Organizácie africkej jednoty, Hnutia nezúčastnených krajín a po 30 rokoch aj zo Spoločenstva národov. Cesta k prosperite však zostáva pre novo zrovnoprávnených čiernych príkra a neistá. Priepasť medzi bohatými a chudobnými je všade zreteľná, najmä medzi tradičnými mestskými oblasťami a chatrčami. Roku 1994 boli štyri historické provincie Kapsko, Natal, Transvaal a Slobodný oranžský štát ďalej rozdelené na deväť provincií s vlastnou vládou a nezávislým správnym systémom. Uprostred juhoafrického územia sa nachádza kráľovstvo Lesotho ( bývalý britský protektorát). Ďalším vnútrozemským štátom hraničiacim okrem Južnej Afriky aj s Mozambikom je kráľovstvo Svazijsko, taktiež bývalý britský protektorát.

ZLATÉ MESTO

Obrovské nerastné bohatstvo Južnej Afriky zatieňuje jej ostatné prírodné zdroje. Ťažba nerastných surovín tvorí každoročne viac ako 10% hrubého národného dôchodku krajiny. Prvým veľkým objavom boli roku 1866 diamanty. Nálezisko sa nachádzalo v oblasti Griqualand West ( dnes časť Severného Kapska). Neskôr bol objavený aj kimberlit- sivomodrá hornina, nazvaná podľa mesta Kimberley, ktoré počas diamantovej horúčky vyrástlo v susedstve bane zvanej Veľká diera, najväčšej povrchovej bane vyhĺbenej ľudskou rukou. Roku 1886 bola objavená najbohatšia zlatá ruda na svete, a to na výbežku zlatého útesu Witwatersrand. Tak sa zrodilo najväčšie juhoafrické mesto Johannesburg, ktorému Afričania hovoria eGoli, miesto zlata. Niekoľko rokov po objavení tohto bohatého náleziska začala rozsiahla ťažba uhlia v baniach vo východnej Mpumalange, v KwaZulu – Natal a v Slobodnom štáte. Dnes je uhlie dôležitým vývozným artiklom, používa sa v tepelných elektrárňach a je zdrojom minerálnych olejov, získavaných vyspelou technológiou, ktorá bola vyvinutá v Južnej Afrike. Južná Afrika je hospodársky najrozvinutejšou africkou krajinou s hospodárstvom založeným na ťažobnom priemysle, poľnohospodárstve a rozvíjajúcej sa priemyselnej výrobe. Prechodná vláda prijala aj rozvojový program ku zvýšeniu životnej úrovne chudšej väčšiny obyvateľov. Stanovenie priorít a zmeny vo financovaní viedli napríklad k zrušeniu povinnej vojenskej služby a predtým preferovaný výskum v medicíne, ustúpil požiadavku zaistenia základnej zdravotnej opatery pre chudobných. Aj keď z poľnohospodárstva plynie menej ako 10% hrubého národného dôchodku, je schopné v rokoch s primeranými zrážkami zaistiť dostatok potravín nielen pre svojich obyvateľov, ale aj na vývoz. Kapské vína, jablká a pomaranče sa predávajú v obchodoch mnohých krajín. Bez zavlažovania by však krajina bola odkázaná iba na chov dobytka. Najväčší zavlažovací projekt na rieke Oranje pozostáva z mohutných priehrad, spojovacích tunelov a ďalších vodných stavieb vo vnútrozemskom Lesothe, kde rieka pramení. Obchod sa rozvíja vďaka rozsiahlej cestnej a železničnej sieti a medzinárodným leteckým linkám. V meste Johannesburg, Durban a Kapské Mesto sú medzinárodné letiská.

MESTO A VIDIEK

Tragické aj nádejné udalosti, ktoré na seba sústredili pozornosť celého sveta, sa odohrávali v krajine jedinečnej prírodnej krásy. Juhoafrická príroda je jednou z najkrajších a najbohatších na svete. Má slnečné pláže, malebné nížiny aj vysoké hory. Najvýraznejšiu architektúru má západné Kapsko, kde nájdeme domy v tzv. holandskom štýle. Sídlo parlamentu Kapské Mesto sa nachádza v prírodnom amfiteátri pod Stolovou horou, ktorá je v lete často skrytá v mrakoch, ktorým sa hovorí obrus. Toto prístavné mesto sa rozkladá medzi morom a horami. Správne hlavné mesto Pretoriu, ležiace hlboko vo vnútrozemí, charakterizujú veľké verejné stavby ako Union Buildings z roku 1910 v kopcoch nad mestom. Ešte dôstojnejší je žulový pomník Voortrekker, pripomínajúci prvých osadníkov holandského pôvodu, ktorí cestovali na vozoch do vnútrozemia. Pre mesto sú typické palisandrové stromy, ktorých opadané kvety farbia v októbri a novembri ulice na červeno. O niečo južnejšie leží mesto Johannesburg, ktorý si uchoval niečo z atmosféry zlatej horúčky. Pôvodnú podobu mesta pripomína mestečko Gold Reef, kde si turisti môžu vychutnať dávnu atmosféru života svojich predkov, pričom sa nemusia vystavovať podobným nebezpečenstvám. Dnešný Johannesburg je obchodným a priemyselným srdcom Juhoafrickej republiky, ktoré priťahuje podnikateľov aj nezamestnaných. Jeho dvojčaťom je Soweto, odkiaľ státisíce obyvateľov dochádzajú za prácou do skôr bieleho Johannesburgu. Na plážach, horách a loveckých rezerváciách KwaZulu – Natale trávia prázdniny najmä obyvatelia transvaalských provincií a Slobodného štátu. Najväčší juhoafrický prístav Durban na juhovýchodnom pobreží je taktiež obľúbeným letoviskom, rovnako ako v horách ležiaci Pietermaritzburg s tienistými uličkami, honosnými domami, parkami a kriketovými ihriskami. Jeho atmosféra stále ešte pripomína koloniálne časy. Malebné africké osady priťahujú turistov. V dedinkách kmeňa Ndebele v Mpumalange nájdete domy pomaľované zvláštnymi geometrickými vzormi. V juhoafrických dedinkách sú stále ešte k videniu tradičné chatrče v tvare kužeľa alebo včelieho úľa. Prírodné rezervácie a národné parky zahŕňajú 49 veľkoplošných území. Najväčší a na zver najbohatší je Krugerov národný park ( 20 700 km2) u hraníc s Mozambikom. Ďalšou rezerváciou je Umfolozi s bielymi nosorožcami, ktorí boli vyhubení takmer v celej Afrike, ale tu sa úspešne rozmnožujú, takže môžu byť vyvážaní do vhodných miest na celom svete. Divá zver však žije aj mimo rezervácie. V mnohých vidieckych oblastiach môžete v noci počuť rev leopardov a obyvatelia si musia dávať pozor na krokodílov. Podnebie láka k pobytu v prírode ako po práci tak aj cez dovolenku. Južná Afrika na svojej ceste od apartheidu k demokracii vyriešila problémy , ktoré sa skôr zdali neprekonateľné. Riešenie ďalších ťažkostí ju ešte čaká, ale ako vláda, tak aj ľudia sú odhodlaní dokončiť reformy a zaistiť lepšiu budúcnosť.

Copyright © 2010−2011, svet-dovoleniek.sk, travel agency