Krajiny sveta - cestovateľský sprievodca
informácie a rady pre cestovateľov
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
Krajiny sveta na mape
Potrebuješ upgradovať tvoj Flash Player

voľne stiahnuteľný softwér na adrese
get.adobe.com/flashplayer/
Libanon
fotogaléria
 
Oficiálny názov: Libanonská republika
Správne členenie: 5 provincií
Politický systém:republika
Hlavné mesto:Bejrút
Rozloha v km2:10 450
Obyvateľstvo:4 224 000 (hustota 404 os. / km2)
Jazyk:arabčina, francúzština, angličtina
Mena:libanonská libra ( 1€ -> cca 2140 LBP )
Lokalita:Kajiny sveta - Ázia
Časové pásmo: Z + 2:00h
Susedia:Izrael, Sýria
 
 
Organizov. zájazdy: áno
Vycestovanie: cestovný pas, vízum
Pozri tiež: • dovolenka Libanon
 • lastminute Libanon
 • hotely Libanon
 • letenky Libanon
 • doprava Libanon
 
NAJPOPULÁRNEJŠIE KRAJINY SVETA - TOP 15:
 
Bulharsko, Česko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Kuba, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Taliansko, Thajsko, Turecko
 
reklamný priestor

LIBANON



Krajina prírodných krás a historických pamiatok sa po 16 rokoch občianskej vojny chystá na svoju obnovu.

Libanon, niekdajšia perla východného Stredomoria, trpel šestnásť rokov v občianskej vojne, do ktorej sa zapojili Organizácia za oslobodenie Palestíny (OOP), sýrska armáda, izraelské okupačné jednotky, mierové sily západných krajín a OSN. Libanonci bojovali proti Libanoncom a cudzinci si kvôli vlastnej bezpečnosti museli zistiť, aká miestna domobrana mesto ovláda. V roku 1990 bola konečne podpísaná mierová zmluva a títo húževnatí ľudia sa chystali zapojiť svoje prenikavé obchodnícke zručnosti do financovania obnovy svojej kedysi úžasne malebnej krajiny. Kozmopolitní obyvatelia Libanonu patrili pred vypuknutím občianskej vojny k najbohatším v arabskom svete. Sú to bystrí a natoľko prispôsobiví obchodníci, že ich krajina bola dlhé roky prostredníkom na nekľudnom Blízkom východe. Hlavné libanonské prístavy Bejrút a Tripolis slúžili aj vnútrozemským krajinám ako Sýrii, Jordánsku a Iraku. Bejrút bol hlavným bankovým centrom Blízkeho východu a sídlom podnikateľov. To všetko už neplatí. Krajina je veľmi zadĺžená, inflácia prudko stúpa a jediným cieľom obyvateľov bolo prežiť v podmienkach, kedy ostreľovanie, bombardovanie, únosy a vraždy boli na dennom poriadku. Väčšina ostatných národov by prepadla zúfalstvu. Libanonci však pokračovali v obchodovaní a podnikaní. Libanon má 230 km dlhé pobrežie . Úzka pobrežná nížina rýchlo prechádza do krásnych hôr zvaných Libanon, podľa ktorých dostala krajina názov. Najvyšší vrchol Karnat as-Saudá dosahuje výšku 3 083 m. V zime je na vrcholkoch sneh. Pri východnom úpätí Libanonu leží úrodné údolie Biká. Za ňou sa na východe dvíha pohorie Antilibanonu až do výšky 2 629 m. Jeho južná časť sa nazýva Hermon. Na pobreží panuje teplé stredomorské podnebie so suchými letami. V horách leží od decembra do mája sneh a rastú tam stále zelené lesy, najrozšírenejším stromom v krajine je dub. Známych obrovských libanonských cédrov veľa nezostalo. Tieto prísne chránené stromy rastú vo výške nad 900 m. Libanon je krajinou menšín. Okrem Arabov, ktorí tvoria 95 % obyvateľov, tam žijú Arméni, Kurdi, Gréci, Turci a Židia. Ďaleko závažnejšie je delenie obyvateľov podľa náboženstva, pretože to určuje politické spojenectvá. Kresťanov je dnes 30 % a zahŕňajú štyri hlavné cirkvi: najmocnejší sú manoriti, ktorí sú v jednote s rímskokatolíckou cirkvou, ale majú vlastný východný rítus a svojho patriarchu. Ďalej to sú katolícki pravoslávni a arménski kresťania. V Libanone je tiež päť islamských prúdov: väčšinoví šíiti ďalej sunniti, ktorí boli kedysi početnejší ako šíiti, drúzovia, alaviti a ismailiti. Drúzovia veria v prevteľovanie, počas ramadánu nedržia pôst, neputujú do Mekky a prejavujú rovnaké nepriateľstvo ku kresťanom ako k ostatným moslimom. Táto zmes rás a vyznaní viedla nevyhnutne k občianskej vojne. Aj poloha Libanonu hraničiaceho so Sýriou a Izraelom je zložitá, nakoľko krajinu priamo zaťahuje do konfliktov, nech sa im snaží akokoľvek vyhnúť. Viac ako pätina obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve, a to pri pobreží a v údolí Biká. Pestujú sa olivy, citrusy, hrozno, figy, marhule, jablká, banány, cibuľa a zemiaky, rovnako ako bavlník, tabak a cukrová repa. Pobrežie je úrodné a na svahoch hôr sa darí olivovníku a hroznu. Priemysel nieje veľmi významný, vyrába sa cement, hnojivá, šperky, cukor a tabakové výrobky. V Tripolise a Sajdá sú rafinérie ropy. 35 % obyvateľov je mladších ako 15 rokov. V roku 1960 bolo zavedené bezplatné základné školstvo ( 80 % obyvateľov je gramotných). Veľa ľudí ovláda okrem arabčiny aj francúzštinu a stále častejšie aj angličtinu.

DEJINY PLNÉ KONFLIKTOV

Jeden z najstarších národov obývajúcich libanonské územie boli starí Féničania. Na vrchole svojej moci boli v 12.-9. stor. pr .n .l. a zanechali po sebe mestá Súr a Sajdá. O bohatú krajinu postupne bojovali aj Asýrania, Babylonci, Egypťania a Peržania. V roku 333 pr. n. l. dobyl toto územie Alexander Veľký. Po jeho smrti sa krajiny nakoniec zmocnili Rimania a tiež oni zanechali v krajine mnohé antické pamiatky. K najvýznamnejším patrí Byblos, Baalbek a Bérytos, dnešný Bejrút, ktorý bol v staroveku jedným zo stredísk antickej kultúry. V 7. stor. priniesli Arabi islam, neskôr toto územie dobyli Turci a v rokoch 1098-1291 bolo pod kontrolou križiakov. V 13.až 15. stor. bola krajina pod nadvládou egyptskej dynastie mamelukov a roku 1517 sa celé územie na dlhých 400 rokov stalo súčasťou Osmanskej ríše, aj keď si miestni obyvatelia zachovali značnú samostatnosť. Zakladateľom novodobého štátu sa stal vojvodca Fachruddín II., ktorý sa zaslúžil o rozkvet miest Sajdá a Bejrút. Po sérii masakrov islamskej šíitskej sekty drúzov v 60. rokoch 19. stor. požiadali maronitskí kresťania o pomoc. Veľká Británia a Francúzsko prinútili Turecko, aby v Libanone ustanovilo kresťanskú vládu. Francúzsko vyhlásilo autonómiu pre Bejrút a okolie, kde potom vládol kresťanský guvernér. V roku 1918 obsadili Britské vojská , ktoré však opustili krajinu potom, čo Francúzi vytvorili štát v s jeho dnešnými hranicami. Keď sa po 1. svetovej vojne rozpadla Osmanská ríša, dostal sa Libanon pod nadvládu Francúzska. Počas 2. svetovej vojny v roku 1941, priznalo Francúzsko Libanonu nezávislosť. V roku 1943 sa však nový parlament dostal nový parlament s francúzskou správou do konfliktu a až v roku 1945 odovzdali Francúzi Libanoncom moc a roku 1946 stiahli svoje vojská.

Podľa nepísanej dohody z roku 1943 boli vládne miesta rozdelené medzi jednotlivé náboženské skupiny. Prezidentom bol vždy kresťanský maronita, ministerským predsedom moslimský sunnita a predsedom parlamentu taktiež moslim ale šíit. Aj rozdelenie ďalších miest vo vláde a parlamente odzrkadľovalo rozvrstvenie libanonskej spoločnosti. Ale v polovici 60. rokov požadovali väčšinoví moslimovia pre seba väčšie právomoci vzhľadom na svoju početnosť. Maroniti však zmeny odmietali. K týmto problémom sa pridali palestínski utečenci a najmä OOP, ktorá bola v roku 1970 vypovedaná z Jordánska.

VO VOJNOVOM STAVE

Libanon sa iba okrajovo angažoval v arabsko- izraelských vojnách v rokoch 1948 a 1956 a vôbec sa neúčastnili vojen v rokoch 1967 a 1973. Strety medzi moslimskými, drúzskymi, kresťanskými a palestínskymi súkromnými ozbrojenými skupinami však viedli k občianskej vojne . Útoky OOP proti Izraelu cez jeho hranicu vyvolali represie zo strany Izraela a libanonských kresťanských síl vedených pravicovou falangistickou stranou. Po roku 1975 sa začala krehká politická rovnováha opäť rúcať. Nezhody a nedôvera medzi kresťanmi a moslimami boli trvalé. Libanon sa dostal do stavu chronickej občianskej vojny. Roku 1976 vstúpilo do krajiny na obranu kresťanov 40 000 sýrskych vojakov. O rok neskôr obsadil Izrael južný Libanon, kde vytvoril pásmo medzi svojim územím a pozíciami OOP, ktoré opakovane útočili cez izraelskú hranicu na jeho územie. OSN vyslala do oblasti dočasné mierové sily a Izraelci sa stiahli. Okolo roku 1980 bolo v krajine 33 súkromných armád a ozbrojených skupín. Roku 1982 zaútočili Izraelci za podpory falangistov, aby vyhnali jednotky OOP pod vedením Jásira Arafata najprv z Bejrútu do Tripolisu a potom z krajiny úplne. V tom istom roku bol zavraždený falangistický prezident Bašir Džamaíl, a to iba tri týždne po nástupe do funkcie. Nahradil ho jeho brat Amín. Po sebevražedných útokoch moslimských extrémistov na francúzskych a amerických vojakov sa západné mierové sily z Libanonu stiahli. Až do roku 1984 ovládali ako Izrael, tak Sýria 40 % libanonského územia a zvyšných 20 % bolo v rukách rôznych frakcií a súkromných armád, zatiaľ čo zákonná libanonská vláda bola prakticky bezmocná. Bejrút sa stal rozdeleným mestom: kresťania ovládali východnú a moslimovia západnú časť hlavného mesta. Sunnitskí moslimovia mali pevné pozície v Tripolise, šíiti v údolí Biká a na juhu, drúzi v horách. Vládu tvorila neistá koalícia, z ktorej bol vylúčený drúzsky predák Valid Džumblad, ale ministrom spravodlivosti bol menovaný predstaviteľ šíitských záujmov Nabíh Barrí. V krajine zúrili kruté boje. Falangisti masakrovali Palestíncov v utečeneckých táboroch, šíiti vraždili kresťanov v opevnených dedinách. Krajina sa stala množinou osamotených oblastí. Mestá boli rozdelené na sektory, ovládané príslušnými kresťanskými, moslimskými alebo drúzskymi bojovníkmi. Ľudia si privykli na vlny násilia, po ktorých sa opäť venovali obvyklej činnosti. V roku 1985 stiahol Izrael z krajiny svoje vojská, s výnimkou „bezpečnostnej zóny“ na juhu. Konečne v roku 1190 bol v Libanone zriadený spravodlivejší systém, ktorý priznal moslimom väčšie právomoci v politickom živote. V tom istom roku sa konali parlamentné voľby. Väčšina ozbrojených skupín bola rozpustená alebo výrazne oslabená. Vláda začala kontrolovať viac ako polovicu krajiny a skonfiškovala veľké množstvo zbraní. V roku 1992 sa stal ministerským predsedom sunnitský moslim Rafik Harari, ktorý ešte upevnil svoje postavenie vo voľbách v roku 1996, keď sa mu podarilo získať podporu kresťanov aj moslimských skupín s výnimkou Hizballáhu. Vzhľadom k tomu, že Izrael stále okupuje južný Libanon, spolieha vláda pri obrane bezpečnosti na sýrske jednotky umiestnené v Libanone. Násilie sa však nepodarilo zlikvidovať. Vláda je však stabilná a húževnatá a podarilo sa jej dosiahnuť podstatného pokroku pri rekonštrukcii krajiny a jej hospodárstva.

TURISTICKÝ RAJ

Libanonské podnebie je na dovolenku ideálne a krajina ponúka návštevníkom aj mnohé pamiatky. V mierových časoch získaval Libanon pätinu svojich príjmov z cestovného ruchu. Návštevníci mohli ochutnať arabskú aj francúzsku kuchyňu a slniť sa na plážach. Medzi historicky zaujímavé miesta patria fenické mestá Súr a Sajdá, Baalbek s rímskym Jupiterovým chrámom a cédrami v Bčare a Karnat as-Sauda. Podarí sa Libanoncom získať bývalú prestíž, alebo došlo v ich dejinách k nezvratnému zlomu?

Copyright © 2010−2011, svet-dovoleniek.sk, travel agency