Krajiny sveta - cestovateľský sprievodca
informácie a rady pre cestovateľov
krajina, jej obyvateľstvo, história ...
možnosti dovolenky
turistické zaujímavosti a atrakcie
špecializované cestovné kancelárie
Krajiny sveta na mape
Potrebuješ upgradovať tvoj Flash Player

voľne stiahnuteľný softwér na adrese
get.adobe.com/flashplayer/
Rusko
 
Rusko
fotogaléria
 
Oficiálny názov: Ruská federácia
Správne členenie: 21 republík
Politický systém:federácia
Hlavné mesto:Moskva
Rozloha v km2:17 075 200
Obyvateľstvo:147 740 000 (hustota 8,5 os. / km2)
Jazyk:ruština
Mena:rubeľ ( 1€ -> cca 40 RUB )
Lokalita:Kajiny sveta - Európa, Azia
Časové pásmo: Z + 2:00h
Susedia:Azerbajdžan, Bielorusko, Čína, Estónsko, Fínsko, Gruzínsko, Japonsko, Kazachstan, Kórejská ľ. republika, Litva, Lotyšsko, Mongolsko, Nórsko, Poľsko, Spojené štáty americké, Ukrajina
 
 
Organizov. zájazdy: áno
Vycestovanie: cestovný pas, vízum
Pozri tiež: • dovolenka Rusko
 • lastminute Rusko
 • hotely Rusko
 • letenky Rusko
 • doprava Rusko
 
NAJPOPULÁRNEJŠIE KRAJINY SVETA - TOP 15:
 
Bulharsko, Česko, Egypt, Francúzsko, Grécko, Chorvátsko, Kuba, Rakúsko, Slovensko, Slovinsko, Španielsko, Švajčiarsko, Taliansko, Thajsko, Turecko
 
reklamný priestor

RUSKO



Aj po páde Sovietskeho zväzu zostáva jeho dedič Rusko najväčším štátom sveta, napriek tomu že prechádza ťažkým obdobím politického a hospodárskeho rozvratu, patrí stále k svetovým veľmociam.

Rozloha Ruskej federácie, takmer 17,1 milióna km2, je väčšie ako územie niektorých svetadielov. Rusko zaberá časť východnej Európy a celú severnú Áziu. Najvýchodnejší Čukotský polostrov už vlastne siaha za hranicu západnej pologule a od americkej Aliašky ho delí 35 km široký Beringov prieliv. V európskej časti je najzápadnejšou časťou Ruska malá enkláva Kaliningradskej oblasti, oddelená od územia Ruska dvoma pobaltskými republikami a Bieloruskom.

Základ ruského územia vytvárajú štyri rozsiahle prírodné celky: Východoeurópska rovina, Západosibírska nížina, Stredosibírska vysočina a Ďaleký východ. Východoeurópska rovina sa rozprestiera od západných hraníc štátu až po pohorie Ural, ktoré je pre Rusko už po niekoľko storočí veľkým zdrojom nerastných surovín. K východoeurópskej rovine sa na juhu primkýna najvyššie pohorie Kaukaz, kde sa týči sopečný dvojvrcholový Elbrus (5.642 m) najvyššia hora Európy (omylom je uvádzaný alpský Mont Blank 4.810m).

K územiu Ruska patrí celé severné úbočie Veľkého Kaukazu, aj keď o jeho východnú časť bojuje čečenský národ, usilujúci sa o samostatnosť. Naprieč Východoeurópskou rovinou tečie najväčšia európska rieka Volga, ktorej široké povodie zbiera vodu takmer z celej polovice európskeho Ruska. Na rozdiel od väčšiny sibírskych riek tečie Volga na juh. Severná časť Východoeurópskej roviny je posiata desiatimi tisíckami ľadovcových jazier vrátane dvoch veľkých – Onežského a Ladožského, ktoré sú najväčšie v Európe.

V európskej časti Ruska sa sústreďuje politický, hospodársky aj kultúrny život krajiny. Sú tu najväčšie ruské mestá vrátane hlavného mesta Moskvy, ale tiež bývalé hlavné mesto cárskeho Ruska Petrohrad. Bohatú históriu, najmä počas 2. svetovej vojny, má Volgograd. K historickým mestám patrí Vladimir, Jaroslavľ a ďalšie. V blízkosti Uralu vyrástli priemyselné centrá, ako je Orenburg, Ufa a Perm. V juhoruských stepiach s úrodnou černozemou je tiež základ ruského poľnohospodárstva, ktoré je tak ako priemysel po rozpade Sovietskeho zväzu celkom rozvrátené.

Podnebie Ruska je vzhľadom k jeho rozlohe veľmi rozdielne, ale v zásade je to severská krajina kde na väčšine územia prevláda výrazná vnútrokontinentálna klíma s pomerne teplými, aj keď krátkymi letami a s dlhými , mrazivými zimami. Väčšina ruského územia leží v miernom pásme. Európske uralské stepi boli dávno premenené na polia. Pôvodné stepi zostávajú v Zabajkalí a na juhu Ďalekého východu. Jediná ruská polopúšť sa nachádza v preliačine Kaspického jazera - mora. Nemá spojenie so svetovým oceánom, ale voda tu je slaná a žijú tu typické morské živočíchy.

Potomkovia staroruských kmeňov


Rusi sú najväčší slovanský národ, ktorý patrí do skupiny východoslovanskej. Sú to potomkovia staroruských kmeňov, ktoré pôvodne žili medzi Volgou a jej prítokom Oky a tiež v okolí Novgorodu. V 9. storočí vytvorili prvý štátny útvar. Kyjevskú Rus a prijali z Bizancie kresťanstvo. Východná cirkev sa už v rannom stredoveku oddelila od cirkvi západnej , a tak Rusi už po tisíc rokov vyznávajú pravoslávie. Kyjevská Rus trvala až do 13. storočia a k jej najvýznamnejším kniežatám patrili Vladimir a Jaroslav Múdry. Po rozpade Kyjevskej Rusi sa začali utvárať východoslovanské národy. – Rusi (Veľkorusi), Bielorusi a Ukrajinci.

Ruské kniežatstvá trpeli nájazdy južných Tatárov a zároveň bojovali medzi sebou o získanie nadvlády. V 15. storočí si upevnilo v bojoch s Tatármi svoje postavenie Moskovské veľkokniežatstvo, ktoré sa stalo základom Ruskej ríše. K nemu boli postupne pripojené všetky ďalšie kniežatstvá, často etnograficky odlišné kultúrou aj nárečím. Zjednotenie ruského štátu dokončil Ivan III. Vasilievič , veľké knieža celej Rusi, ktorý sa oženil s neterou posledného byzantského vládcu a prehlásil sa pokračovateľom Byzancie. Svojho syna dal korunovať na cára a do znaku si dal byzantskú orlicu. Takto posilnené Rusko začalo rýchlo zvyšovať svoj vplyv.

Expanzia na všetky svetové strany


Od 15. storočia rozširovalo ruské impérium svoje územie na všetky svetové strany. V 16. storočí bol na pobreží Bieleho mora vybudovaný prístav Archangeľsk, do vzniku Petrohradu najväčší ruský prístav. Na juh, predovšetkým ku Kaspickému a čiernemu moru, sa Rusi snažili dostať už skôr, no cesta na juh musela byť vydobytá s Tatármi. Najväčšie územia tu vybojoval Ivan Hrozný. V južných stepiach boli postavené prvé pevnosti napr. dnešný Volgograd, ktoré sa stali základom veľkých miest. Po víťazných bojoch s Tatármi bola celá Volga ruská a stala sa najvýznamnejšou dopravnou tepnou krajiny. Víťaznú vojnu o Krym vybojoval Peter Veľký s Tureckom, ale najväčšia časť čiernomorského pobrežia pripadla Rusku až za vlády Kataríny Veľkej. Keď počas sovietskej éry získal moc Ukrajinec Nikita Chruščov, „venoval“ Krym Ukrajine.

Na západ od Ruska, v strednej Európe, existovali už od 9. storočia mocné kresťanské štáty Litva Poľsko, ktoré ovládalo aj Bielu Rus a Ukrajinu v polovici 17. storočia uzatvoril vodca ukrajinských kozákov Bohdan Chmelnickij s cárom zmluvu o pripojení Ukrajiny k Rusku. Koncom 17. storočia vybojoval Peter Veľký od Švédov prístup aj k Baltickému moru a roku 1703 tam založil pri ústí Nevy Petrohrad, nové hlavné mesto Ruskej ríše. Na konci 18. storočia pripadol Rusku aj zvyšok Pobaltia. Koncom 19. storočia bolo Rusko obrovskou ríšou, ktorá nebola jednotná a v porovnaní s európskymi mocnosťami nesmierne zaostalá. Absolutizmus a feudalizmus v tomto impériu pretrvávali až do začiatku 20. storočia.

Boľševici vedení Leninom


Neobmedzená moc neschopného cára Alexandra III. A následovne aj Mikuláša II., privilegovaná vrstva statkárov, milióny zbedačených a negramotných roľníkov a ovládané nespokojné neruské národy, to bola výbušná zmes, ktorá pripravovala podmienky pre rad revolučných zvratov, sprevádzajúcich začiatok 20. storočia, kedy Rusko naviac prehralo vojnu s Japonskom. V roku 1905 vypukla vzbura na krížniku Potemkin a po generálnom štrajku vydal cár Mikuláš II. Manifest, v ktorom prisľúbil občianske slobody a zvolanie zákonodarného zhromaždenia - štátnej dumy.

Prví svetová vojna urýchlila celkový rozpad impéria. Cár odstúpil a bola ustanovená dočasná vláda. Svitla nádej, že sa Rusko stane demokratickým štátom, ktorý v tých časoch bojoval po boku Anglicka a Francúzka proti Nemecku a Rakúsku. Vedľa štátnej moci však existovala aj moc revolučná. Časom získali rozhodujúci vplyv tzv. boľševici vedení Leninom, ktorí pripravovali sociálnu revolúciu. Petrohradskú Veľkú októbrovú revolúciu pripravoval Vojenský revolučný výbor vedený Trockým. S pomocou krížnika Aurora celkom ľahko obsadil Zimný palác. Narýchlo bol zvolaný Všeruský zjazd sovietov, kde bola ustanovená prvá sovietska vláda na čele s Leninom.

Podľa deklarácie práv národov z roku 1917, mali všetky neruské národy právo na odtrhnutie, čo väčšina národov využila. Ďalším dôležitým dokumentom novej vlády bolo uzatvorenie mieru. Rusko do ďalšieho priebehu 1. svetovej vojny už nezasahovalo, ale krajinou sa šírila občianska vojna, ktorá bola posledným pokusom o zvrhnutie vlády komunistov. Červená armáda napokon zvíťazila. Dopad tejto udalosti vie svet posúdiť až po desaťročiach. Roku 1922 bol vytvorený Zväz sovietskych socialistických republík. Založili ho Ruská federácia, Ukrajina, Bielorusko a Zakaukazská federácia.

Spoločenská doktrína filozofov 19. storočia, najmä Karola Marxa, sa stala politickou skutočnosťou roku 1917, keď Lenin a Trockij ovládli národ unavený vojnou a vnútili mu svoje predstavy. Cár a jeho rodina boli popravení, bohatí boli prenasledovaní, väznení a zabíjaní a štát sa stal všemocným. Lenin zomrel roku 1924 a Trockij bol v mexickom exile roku 1940 zavraždený.

Po Leninovej smrti sa ujal moci Gruzínec Josif Vissarionovič Džugašvili, známy ako Stalin. Ako generálny tajomník komunistickej strany si vybudoval pozíciu absolútneho vládcu. Strach z tajnej polície viedol obyvateľstvo k slepej poslušnosti. To umožnilo Stalinovi previesť rozsiahlu industrializáciu , kolektivizáciu poľnohospodárstva, výstavbu prieplavov a železníc. Stalinova hrôzovláda trvala 30 rokov a stála život mnoho miliónov obyvateľov krajiny.

Roku 1941 Hitler šokoval Stalina


Napadnutie Sovietskeho zväzu Hitlerom v roku 1941, bolo šokom pre Stalina aj celý národ. Nepripravená Červená armáda rýchlo ustupovala a v európskej časti prebiehala evakuácia obyvateľstva a celých podnikov za Ural na Sibír. Do obliehania sa dostal Leningrad ( dnešný Petrohrad ), v ktorom počas blokády zahynul takmer milión ľudí. Hlavné mesto Moskva sa za cenu veľkých obetí nemeckému útoku ubránila. Ďalší neľútostný boj sa strhol o Stalingrad, ktorý bol bránou na Kaukaz a veľkým ložiskám ropy.

Stalingradská bitka znamenala zlom v pomere síl. V treťom roku vojny behom Veľkej letnej ofenzívy postúpila Červená armáda až o 600 km na západ. Sovietsky zväz v tejto vojne nakoniec zvíťazil. Bola to najťažšia skúška národa v tomto storočí, padlo 26 miliónov občanov, z veľkej časti civilisti. Víťazstvo bolo o to ťažšie, že Stalin dal povraždiť takmer celé velenie Červenej armády.

Víťazstvo posilnilo Stalinovu osobnú moc a komunizmus sa začal šíriť do sveta. V strednej Európe spadla „železná opona“, za ktorou zostalo šesť štátov vrátane východného Nemecka a Rakúska, ktoré však bolo v 50. rokoch uvoľnené. Ruská komunistická ideológia podporovaná vývozom zbraní a poradcov začala prenikať aj do mnohých ázijských a afrických krajín. Začalo obdobie „studenej vojny", kedy bol svet opäť rozdelený na dve strany a v čase kubánskej krízy roku 1962 sa dokonca ocitol na pokraji 3. svetovej vojny.

Po Stalinovej smrti



Keď roku 1953 Stalin zomrel, odhalil jeho nástupca Nikita Chruščov jeho zločiny. Nová politická téza viedla k všeobecnému uvolneniu v medzinárodných vzťahoch. Sovietsky zväz sa celkom úspešne rozvíjal a budoval gigantické diela socializmu a dosiahol nemalých výsledkov vo vede a výskume. Preteky o dopravenie prvého človeka do vesmíru symbolizoval Gagarin, ktorý sa stal najpopulárnejším človekom planéty. Ambiciózne stavby na Sibíri a Ďalekom východe nepriniesli očakávané výsledky a získanú časť potenciálu neustále odčerpávali výdaje na zbrojenie a vojnový výskum.

Sovietsky zväz sa stal vojenskou mocnosťou a bol pripravený pomôcť každej vláde, ktorá sa postavila proti kapitalizmu. Takto krvavou vojenskou intervenciou potlačil roku 1956 protikomunistické povstanie v Maďarsku a roku 1968 spolu s vojskami Varšavskej zmluvy vpadol do Československa a v zárodku potlačil reformné snahy tzv. Pražskej jari. Mýtus neporaziteľnej Sovietskej armády však padol po neúspešnej intervencii v Afganistane, ktorá stála desaťtisíce ľudských životov a krajinu veľmi vyčerpala.

Gorbačov uvoľňuje okovy


Keď sa vlády ujal Michail Gorbačov, pokúsil sa komunistický systém reformovať. Gorbačovova medzinárodná politika, v ktorej usiloval o zníženie zbrojenia a dal súhlas na zjednotenie Nemecka, mala vo svete nesmierny ohlas, no doma podlamovala národné sebavedomie, nakoľko Rusi mohli po prvý krát vidieť a počuť, ako vyzerá svet za ich hranicami. Tiež uvoľnil sovietsku kontrolu východoeurópskych krajín, ktoré konečne mohli vziať svoj osud do vlastných rúk . A tak sa s jeho prispením roku 1989 európsky komunizmus zrútil. Gorbačov sa snažil zabrániť rozpadu Sovietskeho zväzu, no nakoniec došlo aj k jeho zániku a vytvoreniu prechodného štátneho útvaru, ktorý tvorilo 15 nezávislých štátov vrátane Ruska.

Nezávislosť vyhlásili pobaltské republiky Lotyšsko a Litva, slovanské republiky Bielorusko, Moldavsko a Ukrajina, zakaukazské republiky Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžán a stredoázijské republiky Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan a Kyrgystan. Väčšina z nich si uchovala niekdajšie zväzky s Ruskom. Prvým prípadom opätovného návratu je Bielorusko.

Priemysel a poľnohospodárstvo


Klimatické a pôdne podmienky väčšiny ruského územia poľnohospodárstvu veľmi neprajú. Na Sibíri boli zavlažované veľké oblasti a začalo sa tu s pestovaním obilnín vhodných pre krátke vegetačné obdobie. Aj keď mechanizácia a hnojenie výrazne zvýšili úrodu na západe, suchá pravidelne pôsobili výpadky úrody. Tiež spotreba v Rusku vzrástla vzhľadom k tomu, že počet obyvateľov sa zdvojnásobil a ich lepšej výžive. Po rozpade Sovietskeho zväzu roku 1991 bolo započaté s privatizáciou poľnohospodárskej pôdy na severe a juhu kavkazských stepí. Rusko dováža väčšiu časť potravín zo Spojených štátov, Kanady Argentíny a z krajín Európskej únie.

Čo sa však priemyslu týka, učinilo Rusko od 20. rokov obrovský pokrok. Po roku 1922 patrili k prioritám Sovietskeho zväzu technická modernizácia, vojenská prevaha a sebestačnosť. Sovietsky zväz sa zaradil medzi najvýznamnejších producentov ropy, uhlia, vodnej energie, rúd železa, oceli, niektorých neželezných kovov a dreva. Zlepšili sa železnice a začali sa využívať odľahlé oblasti. Urbanizácia je z veľkej časti dôsledkom využívania nerastného bohatstva. V krajine boli objavené obrovské zásoby rúd železa, medi, zinku, zlata, uránu, diamantov, uhlia, ropy a zemného plynu. Riedko osídlená Sibír a Ďaleký východ sú bohatými zásobárňami palív, energie, rúd a dreva.

Kĺúčovú, ale nákladnú úlohu tu hrá doprava a veľké vzdialenosti medzi zdrojmi a priemyslovými oblasťami. Najväčšie rieky tečú od severu na juh, a preto majú pre dopravu nerastného bohatstva iba obmedzený význam. Transsibírska magistrála, ktorá spája Moskvu s prístavom Vladivostok na pobreží Japonského mora, je dlhá 9 302 km. Od roku 1904 je hlavnou dopravnou tepnou krajiny a umožnila osídľovanť Sibír. Ďalšou 3 200 km dlhou magistrálou je Bajkalsko-amurská, ktorá je najambicióznejší povojnový dopravný projekt . Tento projekt mal umožniť využívanie tamojších nerastných surovín. Očakávané výsledky sa však nedostavili. Zásoby pohonných hmôt pozdĺž trati sú vykrádané, budovy zdevastované.

Najdôležitejšie priemyslové strediská sú Petrohrad, Moskva, oblasti pozdĺž Volgy a Kamy, južný Ural, Donecká panva a Kuzbas na západnej Sibíri Malých a stredných podnikov je málo. Počas vlády Borisa Jelcina boli spravené podstatné kroky smerom k privatizácii, väčšina cien bola uvoľnená a výdaje na zdroje boli znížené.

Budúcnosť Ruska sa nejaví nijako optimisticky


Koniec 20. storočia je v Rusku charakterizovaný Jelcinovou vládou a hospodárskymi reformami. Tie doposiaľ viedli ku zrodu nepočetnej a často skorumpovanej bohatej elity, zatiaľ čo obyvateľstvo žije v rovnakej biede ako za cára. Vedľa hospodárskych problémov, ktoré iba ťažko môžu byť prekonané bez výraznej pomoci zo zámoria, trápi Rusko plánované rozšírenie NATO o bývalých spojencov z Varšavskej zmluvy Poľsko, Maďarsko a Českú republiku, rovnako ako nespokojnosť stovky menšinových národov s vlastnými jazykmi a zvykmi, ktoré žijú po celej krajine. Budúcnosť Ruska sa nejaví nijako optimisticky. Pokiaľ krajina uspeje, bude to bolestne získané víťazstvo.

Sovietsky zväz - ZSSR


Po októbrovej revolúcii r. 1917 bol v Rusku zvrhnutý cársky režim a boľševikmi sformovaný nový štátny útvar, ktorý tvorilo v hlavnom období existovania až 15 zväzových republík. Zväz sovietskych socialistických republík, ako už samotný názov naznačuje, vznikol a fungoval na základoch socialistických ideálov, ktoré sa v reálnom aplikovaní ukázali ako utopistické a nefunkčné. Celá 1/6 sveta, ktorá sa ocitla priamo v tomto štátnom zoskupení ako aj množstvo ďalších krajín do ktorých bol socializmus rozšírený či dobrovolne, alebo násilím, dosiahli v priebehu niekoľkých desaťročí morálny a ekonomický kolaps.

Existencia dvoch ideovo nepriateľskych táborov - na jednej strane socializmu reprezentovaného Sovietskym zväzom a kapitalizmu na čele so Spojenými štátmi - spôsobovala obom táborom obrovské plytvanie a straty. Pretekom v zbrojení boli v tábore socializmu obetované takmer všetky možnosti spoločenského napredovania. V roku 1985 prevzal vyčerpanú a krachujúcu svetovú veľmoc triezvo zmýšľajúci Michail Gorbačov, ktorý Sovietsky zväz rozviazal a diplomatickým spôsobom rozpustil. Oficiálnym koncom ZSSR bol dátum 31.12.1991.

Bývalé krajiny ZSSR - 15 zväzových republík:

Zväzová republika Hlavné mesto Vstup Ukončenie Nástupnícka krajina
         
• Arménska SSR Jerevan 05.12.1936 23.09.1991 Arménsko
• Azerbajdžanská SSR Baku 05.12.1936 30.08.1991 Azerbajdžan
• Bieloruská SSR Minsk 30.12.1922 26.12.1991 Bielorusko
• Estónska SSR Tallinn 06.08.1940 06.09.1991 Estónsko
• Gruzínska SSR Tbilisi 05.12.1936 26.12.1991 Gruzínsko
• Kazašská SSR Alma-Ata 05.12.1936 16.12.1991 Kazachstan
• Kirgizská SSR Frunze 05.12.1936 31.08.1991 Kirgizsko
• Litovská SSR Vilnius 03.08.1940 06.09.1991 Litva
• Lotyšská SSR Riga 03.08.1940 06.09.1991 Lotyšsko
• Moldavská SSR Kišinev 02.08.1940 27.08.1991 Moldavsko
• Ruská SFSR Moskva 30.12.1922 26.12.1991 Rusko
• Tadžická SSR Dušanbe 05.12.1929 26.12.1991 Tadžikistan
• Turkménska SSR Ašchabad 27.10.1924 27.10.1991 Turkménsko
• Ukrajinská SSR Kyjev 30.12.1922 10.12.1991 Ukrajina
• Uzbecká SSR Taškent 27.10.1924 31.08.1991 Uzbekistan


Copyright © 2010−2011, svet-dovoleniek.sk, travel agency